Som tehotná

Moje tehotenstvo začalo presne 25.11.2019. Samozrejme som nevedela, že som tehotná. Ráno sa zobudím, utekám hneď na záchod a idem grcať. Nevedela som zo slabosti, ktorá ma chytila, ani chodiť. Takto sa mi to opakovalo celý deň. Musela som ležať v izbe s otvoreným oknom, zakrytá pod dvoma perinami, aby mi nebola zima. Keď sa dvere do izby otvorili a zacítila som vôňu jedla, znova som utekala na záchod. Kamošky v škole sa ma začali pýtať, či si nechcem urobiť tehotenský test. Vravela som si, že určite tehotná nie som, navyše nenávidím deti, čo by som si asi tak počala? Tehotenský som si nakoniec urobila, zobrazili sa mi dve čiarky, aké prekvapivé. Išla som 10.12.2019 ku gynekologičke, nech potvrdí, alebo vyvráti moje obavy. "Ste v 10-tom týždni, už mu bije srdiečko," boli najhoršie slová, ktoré som počula. Čo by som asi tak robila s dieťaťom? Prečo sa to muselo stať práve mne, keď som tak mladá, musím dokončiť školu, nezarábam a netuším, či vlastne deti chcem? Rozhodla som sa, že tomu dám šancu, veď horšie to už byť naozaj nemohlo. Utekala som grcať 5 mesiacov vkuse. Už som nevládala ani jesť, piť vodu a hlavne vstávať do školy. Keď sa mi nakoniec telo ukľudnilo, zistila som pohlavie svojho dieťaťa, cítila som sa šťastne. Začala som sa na príchod svojho dieťaťa tešiť, meno som mala vymyslené behom chvíle a už som len čakala na pôrod.

Som matka

V deň pôrodu sa ale pokazilo všetko, čo sa dalo. Pripomínam, že toto je môj blog a tým pádom aj moja osobná skúsenosť. Ženy, ktoré ponižujú druhé ženy tým, že im vravia, nech sa vschopia, že bolo aj horšie nezažili to čo ja. Tak to je vždy, lebo každý z nás je iný a veci tým pádom riešime/cítime inak.

Znova som si išla pohovoriť so záchodom. Kontrakcie som nevedela predýchať, pomáhalo mi, keď som kričala. Každú kontrakciu som kričala. Sestrička sa na mňa pozrela so znechuteným výrazom v tvári a upozornila ma, že nemám kričať, ale dýchať. Začala som cítiť tú najhoršiu bolesť v živote. Pichali ma stehná tak veľmi, že som tú bolesť cítila až v palcoch na nohách. Sestričke som povedala, že už rodím, telo mi začalo automaticky tlačiť dieťa von a ona si zatiaľ pozerala online leták z obchodného reťazca. Dala ma tlačiť v stoji, pritom som nedokázala ani stáť. Keď som si konečne ľahla a začala som naozaj rodiť, znova som kričala. Sestrička po mne skríkla, že kričanie mi nepomôže. "Nekričte, tlačte!" Snažila som sa ju ignorovať, lebo ja viem, čo je pre mňa dobré a jeden výkrik ako forma úľavy mi nezaškodí. Dieťa sa mi narodilo a momente som zabudla na všetku tú bolesť a utrpenie, keď na mne ležalo. Stala som sa matkou! Matkou s popôrodnou depresiou...