Deň s hraničnou poruchou osobnosti
Hraničná porucha osobnosti je veľmi zákerná psychická choroba, lebo nikdy neviem, s akou náladou sa zobudím, ako sa budem cítiť, čo za myšlienky budem mať v hlave a či ma bude telo poslúchať.
Ráno
Rána bývajú aj dobré, aj zlé. Zlé ráno - zobudím sa, úzkosti ma v hrudníku bolia tak veľmi, že cítim, ako sa mi hrudník prepadá dnu. Snažím sa vstať z postele, na veľa pokusov sa konečne aj zobudím, vstanem a snažím sa rozpamätať sa, kde som a čo mám robiť. Idem šupnúť do seba lieky, zapáliť si a vyliať do seba energeťák. Za ten čas sa snažím dať mentálne dohromady, zhlboka dýcham, že či úzkosť odíde. Čaká ma ranná rutina, kedy upracem postele, obývačku a kuchyňu. Úzkosť neprešla, zhoršila sa, bolí ma hlava, je mi na odpadnutie. Cítim v sebe neskutočný hnev a agresiu a nedokážem sa na nič sústrediť. Psychicky nevládzem, telo ma nechce poslúchať. Mám veľmi negatívne myšlienky, je mi zle až od žalúdka, mám chuť si niečo urobiť. Bránim sa chúťkam schmatnúť lieky a nasypať si ich do úst každý jedeň deň, niekoľko krát počas dňa.
Obed
Ak som mala náhodou dobré ráno, okolo 13:00 sa mi mení nálada na "nijakú". Necítim žiadne myšlienky, telo ma nepustí, aby som vykonala hocijakú činnosť, je mi veľká zima. Ľahnem si, snažím sa zaspať. Spánok niekedy príde, niekedy nie a myšlienky o tom, aký "mám mizerný život" ma zožierajú. Rozmýšľam nad tým, ako by sami dobre nožík kĺzal po rukách a nohách.. Vtedy, pokiaľ mám ešte silu tomu odporovať, sa idem tetovať, alebo proste odkloním svoju pozornosť.
Večer
Podvečer o piatej si dávam lieky, ktoré mi pomáhajú, aby som sa "stala ospalou",keďže inak by som sa jednak ani neunavila a bola by som hore do rána.Podvečerné lieky dokážem už zo skúsenosti prebiť, vydržím hore kľudne aj do pol noci, ale potom ma už neskutočne vypínajú. Som vyčerpaná z celého dňa, hoci nemusel byť vôbec fyzicky náročný. Psychicky sa cítim, ako vyžmýchaná špongia a cítim, ako si prichádza panický záchvat sadnúť s depresiou vo mne na pokec. Viem ich premôcť, aby neovplyvnili moje telo a nebolela ma z toho hlava a chrbtica, alebo oči.
Moje dni sa niekedy líšia od seba mojou dobrou náladou, niekedy sú naopak horor. Pre mojich blízkych je to ale rovnako tragické ako pre mňa, keďže moju náladu nevedia predvídať a bohužiaľ ani napraviť na lepšiu. Preto je podstatné, aby sme mali pre seba pochopenie. Niektoré dni budú peklo na zemi v rodine, ďalšie budú ako sen. Človeka trpiaceho chorobou netreba obviňovať, že je to jeho povaha, má krámy, alebo je urazený. On taký proste je a aj cez bolesť z oboch strán sa s tým musíme naučiť žiť.